Zdroj: http://www.cestaplus.sk/cestaplus/clanok/zazrak-ktory-priviedol-obi-wan-kenobiho-ku-viere
© Copyright www.cestaplus.sk
Guinness sa narodil v roku 1914 v Londýne v neúplnej rodine. Nikdy nepoznal svojho otca a vyrastal v chudobe. Hoci bol v šestnástich pobirmovaný v anglikánskom kostole, nebol si istý tým, čo si vlastne myslí o náboženstve. Počas niekoľko nasledujúcich rokov experimentoval s presbytariánstvom, ateizmom, marxizmom, budhizmom, a dokonca sa zúčastnil pár stretnutí Kvakerov. Ako dobrý Angličan raného dvadsiateho storočia však nemal záujem o katolicizmus.
Raz počas nácviku divadelnej hry Hamlet k nemu pristúpil anglikánsky kňaz a vysvetlil mu, že sa prežehnáva nesprávne. Zároveň mu ukázal správny spôsob. Niečo z toho stretnutia zanechalo v ňom duchovný dojem a opäť získal aký-taký záujem o anglikanizmus.
Do anglikánskej viery bol vtiahnutý ešte viac počas hurhaja Druhej svetovej vojny, ale až v roku 1954 ako štyridsaťročný mal skúsenosť, ktorá v ňom podnietila záujem o katolícku vieru.
Bol vo Francúzsku a pracoval na filme „Otec Brown“ na motívy G. K Chestertonovho príbehu o známom fiktívnom riešiteľovi kriminálnych prípadov – kňazovi. Hral hlavnú úlohu, a tak bol preoblečený za katolíckeho kňaza. Keď raz kráčal ulicou v kňazskom rúchu, zazrelo ho miestne dieťa a zmýlilo si ho s pravým katolíckym kňazom. Pribehlo, vzalo ho s dôverou za ruku a šlo s ním ďalej.
Tá dôvera a náklonnosť, ktorú toto dieťa cítilo voči katolíckym kňazom, na Guinnessa urobili veľký dojem a boli podnetom na jeho uvažovanie nad katolicizmom. Neskôr vysvetľoval:
„Pokračujúc vo vychádzke, uvedomil som si, že Cirkev, ktorá dokáže v dieťati vyvolať takú dôveru a svätiť takých kňazov, ktorí – dokonca i keď neznámi – sú tak ľahko prístupni, nemôžu byť takí intrigáni a takí hrôzostrašní, ako sa o nich hovorí. Začali sa vo mne lámať moje dlho meditované a dlho prijímané predsudky.“
Čoskoro po tejto príhode si hercov syn Matthew ochorel na obrnu a zdalo sa, že čoskoro zomrie. Zúfalý Guiness, hľadajúc pomoc od Boha, začal chodievať do miestneho katolíckeho kostola, kde sa modlil.
Uzavrel s Bohom dohodu: ak uzdraví Matthewa, dovolí svojmu synovi stať sa katolíkom, ak o to prejaví záujem.
Napriek všetkým očakávaniam sa jeho syn uzdravil. Guinness s manželkou ho zapísali do jezuitskej školy. O niekoľko rokov neskôr všetci traja prestúpili na katolícku vieru.
Guinness ostal verným katolíkom po zvyšok života. Zomrel v roku 2000.
Zdroj: https://churchpop.com/2015/11/24/how-a-child-led-obi-wan-kenobi-to-convert-to-catolicism/
@Vorbis:
No jo, ale nikdo z nás nežije izolovaný život, kde by veškeré naše smýšlení ovlivňovaly toliko filosofické úvahy. Žijeme normální životy a to, co prožíváme (tedy zážitek) nás nutně formuje. Na počátku téměř každé velmi dobře promyšlené cesty je nějaký impuls zvnějšku (vzpomeňme Newtona a jeho jablko). Nevidím na tom nic špatného. Když někdo popisuje, jak poznal svou ženu, taky neřeknete: "To je ale povrchní blb. Vzal si ji, protože do sebe náhodou vrazili v metru." Ale všichni pochopíme, že tímto náhodným zážitkem začala dlouhá cesta ke vztahu těch dvou. Totéž jsem pochopila z článku.
PS: Je Váš nick odkazem na exkvizitora Vorbise z díla T. Prachetta? (nesouvisí to, jen mě to zajímá)
Fifi: Jistě, to nepopírám. Lidé se nechávají ovlivňovat zážitky, pocity, city, intuicí a vůbec jevy na první signální. A často se na jejich základě rozhodnou správně. Já jenom tvrdím, že je dobré mít pro své rozhodování ještě další mechanismy, které naše rozhodnutí zpřesní a upevní.
P.S.: Trefa, jsem Vorbis podle toho sympatického exkvizitora z Malých bohů.
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.